SZČO si spravidla môže uplatňovať, resp. evidovať výdavky dvoma základnými spôsobmi. Buď ako paušálne výdavky, ktoré sú asi najjednoduchšou formou, šetriacou čas aj peniaze. Ale si môže evidovať reálne výdavky, tj výdavky, ktoré skutočne vynaložil, minul z vlastných peňazí a má aj príslušné doklady, ktorými ich vie preukázať.
Aj skutočné výdavky je však možné evidovať niekoľkými možnými spôsobmi. V mnohých prípadoch je na rozhodnutí samotného podnikateľa, ktorú z nich si vyberie – ak spĺňa podmienky, ideálnym je vybrať si tú najjednoduchšiu. Inokedy je zas zákonom limitovaný a na výber príliš nemá. Reálne výdavky si teda môže evidovať týmito formami:
Jednoduché účtovníctvo
- podnikateľ podlieha účtovným predpisom a vedie teda kompletné účtovníctvo – to znamená eviduje všekty účtovné prípady, súvisiace s jeho činnosťou. A to vrátane povinnej inventarizácie majetku a záväzkov, vyčísľovania kurzových rozdielov či vyhotovovania účtovnej závierky, tj účtovných výkazov, ktoré sa po skončení roka prikladajú ako povinná príloha. V praxi musí účtovník často účtovať aj súkromné platby či výbery peňazí podnikateľa z jeho účtu, tj aj operácie, ktoré s podnikaním nesúvisia, no boli uskutočnené z bankového účtu, používaného na podnikanie
- používať jednoduché účtovníctvo musí SZČO, ktorá v danom roku zamestnáva čo i len jedného jediného zamestnanca, pričom môže ísť aj o dohodára
Daňová evidencia
- je akýmsi jednoduchším jednoduchým účtovníctvom – podnikateľ v podstate eviduje predovšetkým daňové príjmy a daňové výdavky, pričom nie je predpísaná forma (môže ňou byť ľubovoľná tabuľka, zošiť či softvér)
- na podnikateľa sa nevzťahujú účtovné predpisy, nie je teda povinný dodržiavať väčšinu pravidiel a povinností plynúcich zo zákona o účtovníctve či postupov účtovania. Nevyhotovujú sa napr. inventúrne súpisy (ktoré mnohí podnikatelia robia len formálne na účely zákona, no v skutočnosti ich nepotrebujú), nevyčísľujú sa kurzové rozdiely, neúčtujú sa všetky položky na bankových výpisoch, nezostavuje sa účtovná závierka a ani sa teda neprikladá k daňovému priznaniu. Evidujú sa len príjmy a výdavky v časovom slede, pričom však dané doklady musia spĺňať náležitosti účtovných dokladov v zmysle zákona o účtovníctve – určité účtovné povinnosti teda ostávajú, no rozsah prác a povinností je predsa užší než pri firme, ktorá vedie účtovníctvo
- na podnikateľa sa však naďalej vzťahujú ostatné zákony – najmä zákon o dani z príjmov, prípadne zákon o DPH (ak je platiteľom DPH či inou osobou, registrovanou pre DPH) či pracovné, mzdové a odvodové zákony (ak zamestnáva zamestnancov), prípadne iné ďalšie zákony
- môže si ju zvoliť SZČO, ktorý svoje podnikanie vykonáva bez zamestnávania zamestnancov (tj nemôže zamestnávať ani dohodárov) a zároveň v predchádzajom roku dosiahol príjmy ako SZČO maximálne 170 000 EUR. Ak v priebehu roka, v ktorom vedie daňovú evidenciu, jednu z týchto podmienok poruší (napr. prijme zamestnanca), môže ju viesť len do konca daného roka a v ďalšom roku je povinný viesť účtovníctvo či používať paušálne výdavky.
Podvojné účtovníctvo
- spravidla ho povinne vedú obchodné spoločnosti (napr. eseročky, akciové spoločnosti a pod.), ktoré sú zapísané do obchodného registra
- vedú ho však aj niektoré typy SZČO, ktoré sú rovnako povinne zapísané do obchodného registra
- je rozsiahlejšie a podrobnejšie ako jednoduché účtovníctvo a preto jeho spracovanie či vedenie stojí výrazne viac než vedenie jednoduchého účtovníctva
- niektorí účtovníci ho však paradoxne považujú (z hľadiska práce s ním) za prehľadnejšie než účtovníctvo jednoduché
Paušálne výdavky
Ani paušálne výdavky nie sú – takpovediac – pre všetkých. Nemôže si ich uplatniť SZČO, ktorá je plnohodnotným platiteľom DPH. Naopak, otvorené sú pre:
- SZČO, ktoré nie sú platiteľmi DPH
- SZČO, ktoré sú, resp. boli platiteľmi DPH iba časť daného roka
- SZČO, ktoré sú pre DPH registrovaní z iného titulu – napr. v zmysle § 7 či § 7a zákona o DPH
Pridať komentár